Moje tajomstvo

1. ledna 2013 v 18:06 |  I and ana
No, kedže v mojom živote sa teraz odohráva viacero zmien, je načase, aby som všetko čím skôr dala na "papier".
Ak sa nájdu nejaký exoti, ktorých to bude zaujímať, čo verím, že sa nájdu, lebo mne dosť pomáhalo, keď som čítala pocity báb s rovnakým problémom, ako mám ja, tak aby to dobre pochopili, začnem od začiatku.
Takže, momentálne som 168-170 (kedy ako Smějící se) vysoká, 14 ročná, 44 (približne) kíl vážiaca anorektička na dobrej ceste na vyliečenie. Áno, povedzme si to otvorene, nič neprikrášľujme, nepozerajme sa na to cez ružové okuliare, nepopierajme, tie dni sú už za mnou. Som ANOREKTIČKA. Tak späť k tomu. Začalo sa to asi pred dvoma rokmi. Nikdy som nebola chudé dieťa, ja som bola z tých bacuľatých. Ale nikdy mi to nevadilo, jedlo som mala rada. Vyrastala som trochu v atipickej rodine, mamča aj ocko boli už dvakrát rozvedení, z toho mamča mala z prvého manželtva dve deti (staršiu ségru a brata), ktorí bývali s nami a ocko jedného syna, ktorý však ostal s bývať so svojou mamou. Keď sa na to tak s odstupom rokov pozerám, môj otec nebol ten milovaný ocko, na ktorého som bola taká fixovaná... Mojich súrodencov, čiže svoje nevlastné deti nemal veľmi v láske. Samé komandovanie, vždy mu niečo vadilo, urážky... Tiež to nebol človek, ktorý by nejak extro prejavoval lásku mojej mame. A tak som sa stredobodom jeho pozornosti stala ja. Venoval mi väčšinu času, samozrejme, mamča bola s nami, no kedže je súdkyňa, mala viacej práce ako môj ocko, ktorý je súdny exekútor (áno, skrz-naskrz právnická rodina, mimochodom, všetci súrodenci študujú právo Smějící se) a ja som tak niekde v kútiku duše cítila, že mám ocka radšej. Až kým sa to nezačalo všetko kaziť. Bola som na začiatku šiestej triedy a prišli veľké zmeny. Nová partia, veľmi som vyrástla, tým pádom aj opticky schudla, aj keď váhu som mala rovnakú. Na tom by nebolo nič zlé. Začali sme stavať dom. Naši sa začali hádať. V škole sme dostali nový predmet, že Mladý bióg či niečo také. Tam sme sa učili o zdravej výžive. Ja, ako vzorná študentka (aby sme to uviedli na správnu mieru, ŽIADNA bifľa, to nikdy v živote, skôr mám tú takú mierne fotografickú pamäť, keď si niečo raz prečítam a viem to, učím sa až katastrofálne málo) som samozrejme začala zháňať ohľadom toho viac informácií, zaujalo ma to. Tak som začala trocha obmedzovať mäso, viacej športovať, nepiť sladené vody a slané somariny (ešte že so sladkosťami som nemala problém, tie som nikdy nejedla). Trochu som schudla. To si už všimla mamča, ktorá mi vždy skôr hovorila, že by mi neuškodilo schudnúť (pre jej postavu aj teraz, keď má 53 rokov by nejedná baba vraždila) a hovorila, že by som mala trocha pribrať. Snažila sa o tom porozprávať aj s ocom, ale on už vtedy riešil iné veci. Odcudzila som sa s ním, často nebol doma, čo sa nikdy predtým nestávalo, vždy chodil dommov skôr z práce, podľa toho, kedy mne končila škola. A cez Vianoce sa to prevalilo. Otec si našiel frajerku. Tušila som to už pár týždňov predtým. Kedže mamča vtedy riešila hlavne to, moje stravovanie prešlo na druhú koľaj. Tak ja som si začala veselo obmedzovať prílohy k jedlám, vyhadzovala desiate, klamala, že som jedla, ďalej rástla a ďalej chudla. O pár mesiacov sa otec odsťahoval. To už som s ním neudržiavala žiaden kontakt. Jedného dňa zavolal mamči, či môže prísť ma pozrieť. Tak prišiel. Vtedy som sa totálne psychicky zrútila. Nastalo obdobie depresií, hysterického plaču, ďalšieho chudnutia. To už môj jedálny lístok pozastával poväčšine z dvoch rožkov na deň a pár kúskov mäsa, veľa ovocia, nejaké cukríky, či tvrdý syr... Jedlo od mamči som odmietala a tak so mnou išla za gastrologičkou. Tá mi nasadila nejaké Nutridrinky, z ktorých som mala pribrať... tie som nepila a vylievala, aj keď som tvrdila, že ich pijem... Keď moja váha, vtedy približne 42 kíl (bola som však nižšia) išla stále dole, poslala ma gastrologička za psychiatričkou. Tam som sa kôli tomu, že sa zmienila o otcovi zasa zrútila. Diagnóza jasná, anorexia, odporúčanie- nemocnica. Mama si to nechcela priznať a ja som povedala, že anorektička nie som, tak som začala jesť trošilinku viac. Mama to však takto nenechala a chcela, aby som chodila ku psychiatričke. Keďže som jej povedala, že s tamtou sa rozprávať nebudem (fakt mi nesadla) tak mi našla novú. S tou som sa dohodla na nejakom tom jedálničku. S otcom bola situácia stále zlá, depresie a plač neprestávalii (aj tie vplývali na chudnutie), často mi klamal, tak som sa s ním nerozprávala. Keď som odmietla brať lieky, psychiatrička ma poslala do jej úžasnej Psychiatrickej Liečebne. Nejedla som až tak málo, ale mama ma tam napriek tomu dala. Váha- 40. Keď ma tam viezla, nevyronila som žiadnu slzu. Nenávidela som ju zato, že ma tam dala. Vošla som so sestričkou na oddelenie C. Tam boli prípady. Autisti, poruchy správania, debilita, odvykačky... Krutý režim, strašné sestričky, ako detská polepšovňa. Bolo to hrozné. V prvom momente som si pomyslela, že to neprežijem. Telefón mi zhabali. Na izbe som bola s babou, čo bila svoju sestru, s jednou, čo kradla a pila a ďalšou, čo fajčila... Samozrejme, prvé dni som sa jedla ani nedotkla. Celé dni som preplakala. A sestričky nič, nechali ma tak... Keby to pokračovalo, myslím, že by som aj zomrela a im by to asi bolo jedno. Baby sa ma ujali už od prvej sekundy, čo som tam prišla. Bolo ich tam viacej, nie len tie, čo boli so mnou na izbe. Všetko my vysvetlili, snažili sa, aby som niečo zjedla, prestala plakať... Ale podarilo sa to až jednej. Tiež anorektičke, ktorá sa tam už liečila. Vtedy som pochopila, aké je to úžasné, keď mi niekto rozumie. Začala som jesť. Trošičku som pribrala, ale tie dávky jedla boli normálne, ako aj pre ostatné baby, čiže nič extra som z toho nepriberala. Mamča za mnou chodila každý druhý deň, telefonovala každý. A ja som jej furt vravela, že už som všetko pochopila, že chcem ísť domov. Medzi tým mi všetky baby prirástli k srdci. Aj ja im, bola som ako vŕba, ktorá ich vždy vypočula. Nakoniec po dvoch týždňoch mi bolo povedané, že idem domov. Tak som šla. Vzťah s otcom sa výrazne zlepšil, dokázala som sa s ním už aj normálne rozprávať, zase sme k sebe našli cestu. Stravovala som sa tak, ako som mala možno dva mesiace, nepribrala nič. A potom som do toho padala zase. Medzitým som sa dozvedela, že z liečebne ma mamča vzala na reverz. Bolo to otrasné prostredie pre liečbu anorexie, psychiatrička bola skôr psychopatka. Dávala tam všetky deti, či hospitalizáciu potrebovali, alebo nie, len pre peniaze, čo z toho potom od poisťovne mala. Pravdepodobne by som tam bola tak 3 mesiace, to bolo jej optimum... Prestala som k nej chodiť, rástla, chudla... Pri výške 166 som vážila 41 kíl... Hotová vychtlina... Jenda som dva rožky a dva chleby na deň, ktoré som potom brutálnym cvičením tri až štyri hodiny zo seba vycvičila+ ovocie... Tak som fungovala dlhšiu dobu. Potom som jedla už len dva rožky a ovocie+ cvičila každé ráno 2-3 hodiny... To už sa o to začal starať trochu aj ocko, išiel so mnou za liečiteľom. Ten mu povedal, že ke´d to tak pôjde ďalej, dáva mi dva mesiace života. Vtedy začala šikana v škole a ja som bola zase na dne. Tak sme raz ja, mamča a ocko nasadli na vlak, že ma vezmú na nejaké vyšetrenie do BA (býval tam môj brat). Išla som. Z interného detského oddelenia na Kramároch na šiestom poschodí som už nevyšla. Bol to pre mňa šok, vôbec som nevedela, že ma tam nechajú. Zase som sa totálne zložila a preplakala celé dni. Ale to bol už iný režim. Doktorka Tichá, tá už vyliečila veľa anorektičiek. Mobil som nemala, bola som sama na izbe, nemohla som ani výjsť na chodbu. Tak som začala jesť, priberať. Pomaly. Mamka s ockom chodili tak raz do týždňa za mnou, bolo to veľmi ďaleko, 6 hodín vlakom. Bola som zúfalá, bola som tam už 2 týždne. Mala som aj debaty s psychológom, ten mi tiež trocha pomáhal. Sestričky bola strašné, keď som niečo nedojedla, vždy mi hrozili sondou, samé vrieskanie. Jedla som 7 krát do dňa Raňajky: dva kusy pečiva, Desiata: keks, alebo jogurt+ ovocie Obed: polievka (plný tanier!!!)+ druhé jedlo, Prídavok k obedu: nejaká kaša, krupica... Olovrant: pečivo, keksa Večera. Buď varená, alebo suchá 2. Večera: pečivo, keksa. Bolo to hrozné, cítala som sa ako balón, ale veľa som plakala, tak som priberala len ťažko. Našla som si hrozne veľa priateľov, kedže som veľmi ukecaná, síce tam som bola skôr utiahnutá, no tí sa rýchlo striedali a odchádzali. Až raz ku mne dali na izbu ďalšie dve anorektičky, nové príjmy. Veľmi som sa potešila, vedela som, ako pomôže mať niekoho, kto ti rozumie. S jednou sme sa stali spriaznenými dušami, vždy sme boli spolu, ako sestry. Tá druhá bola trocha, no nie podľa môjho gusta tak s tou som trávila menej času. To nám už začali naše rodiny dovážať sladkosti. Jedla som na deň 4 čokolády, 5 keksov, čipsy, oriešky, všetko čo najviac kalorické. Púšťali nás v jeden deň domov. Po piatich týždňoch som sa viezla domov s váhou 48 kilogramov. Dama išlo všetko super, len mi trochu vadilo, že stále jem 7 krát do dňa. Po dvoch týždňoch kontrola, doktorka Tichá žasla 52.3 kilograma, moja ideálna váha, tak mi dala preč prídavky a 2. večere. Po mesiaci som získala stratenú menštruáciu. Úžasné. Celá rodina sa tešila. To malý červík vo vnútri mňa nie. Ten červík sa začal zase prezerať v zdkadle, nenávidieť svoje zväčšené brucho po jedle, svoje objemnejšie, predtým strašne chudé nohy. Tak som začala pomaly znižovať dávky jedla, nenápadne chudnúť, Keď si to všimla mamča, zase sa začalo obdobie klamstiev, splachovanie obedov do záchoda, vyhadzovanie desiat... A teraz som tu. Na dne. Váha- 44 kíl. Totálna chodiaca mŕtvola. Prejsť domov zo školy mi robí problém. Je mi hrozná zima, trasiem sa doma pri radiátore. Jem jeden rožok na deň. Nepijem, nespím, cvičím. "A DOSŤ!" povedala mama tesne pred Vianocami, pôjdeš naspäť do nemocnice. Zase plač, vrieskanie, záchvaty nervov. Podarilo sa mi ju presvedčiť, aby ma tam dala až po Vianociach. Bola som slabá, z usmievajúceho, zhovorčivého, veľmi energického dievčaťa, ktoré mal každý rád, z kráľovny školy sa stala troska... Anorexia mi vzala všetko, čo som mala. Mamka sa však nevzdáva nádeje. Ešte pred Vianocami ide so mnou za liečiteľom. Ten povie, že ma posadol duch mŕvej anorektičky, že je to kliadba z otcovej strany. Spýta sa ma, či sa chcem vyliečiť. Chvíľu váham. Čo chcem, Poviem chcem, no nie som si tým istá. Tak spraví nejaké svoje čára-máry, dá mi nejaký sáčok a povie, že to mám nosiť pri sebe. Prejde pár dní a ja cítim zmenu. Cítim sa sama? Ako keby, ako keby odomňa odišla časť? Alebo si to len nahováram? Deň pred Vianocami začnem jesť. Normálne jesť. Jem normálne celé Vianoce, nepukám sa večerou. Nevadí mi to. Nikto nevraví nič. Do nemocnice ma nikto nedáva. A sme na konci príbehu. Veľmi dlhého a véééľmi nudného, viem, ale kto ma chce pochopiť, musí poznať celú pravdu. Spadol zo mňa kameň. Som rada, že som to zo seba dostala. Tu sa teraz nechádzam. A chcem sa vyliečiť. Odteraz sem budem pridávať svoje jedálničky, zverovať sa so svojimi pocitmi... Chcem zmeniť svoj život. Nechcem, aby ma viac anorexia menila! Chcem vrátiť svoje staré ja, chcem byť zasa sama sebou! Bude to dlhá cesta, no ja cítim, že sa niečo zmenilo. Cítim sa slobodná, viac vyliečená, ako keď som prišla z liečebne či nemocnice. Ale na jeden článok stačí, som zvedavá, či môžem vôbec taký dlhý uverejniť Smějící se Kto si toto celé prečíta, má u mňa čokoládu Smějící se
PS: držte mi palce Mrkající
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kleo Báthory Kleo Báthory | E-mail | Web | 1. ledna 2013 v 18:59 | Reagovat

No, takže mám u teba čokoládu :D. Ci pana, ale to je strašné, ako nejaký bludný kruh. Aspoň, že si si tam s niekým rozumela.

2 Radka Radka | E-mail | Web | 1. ledna 2013 v 19:27 | Reagovat

Ano, dlouhý článek, ale jinak to nešlo. Jak moc Ti rozumím. Mám dvacetiletou dceru, rozchod nás rodičů ji zasáhl ve dvanácti, to je nejhorší období pro dítě (mezi 12- 16 rokem je dítě nejcitlivější). Otec ji postupně psychicky deptal a skončilo to oslabením imunity a poruchou spánku. Psycholožka si s ní nevěděla rady, navrhovala psychiatra. To dcera odmítala, argumentovala tím, že ji stejně akorát nacpou práškama a nepomůžou. Navíc chemické léky na ni působí jako jedy. Byla plnoletá, nikdo ji nemohl nutit. Naštěstí škola vyšla vstříc a my hledaly alternativy, léčitele apod. Pomohly přírodní preparáty a v září vše vysadila. Teď se snaží dostat do normálu.
Při čtení Tvých slov o léčiteli a duši jsem měla husinu (zimonravky?) - to je znamení, že jde o pravdu (mám to tak, něco jako detektor). Taky jsme musely přejít od doktorů k léčitelům, aby dcera přežila. Leckdo se může vysmívat, že jde o nesmysl, ale znám dost těch, kterým "nesmyslný" léčitel zachránil život. Rodičům nelze nic vyčítat, jednali podle svého nejlepšího vědomí a svědomí a trvalo dlouho, než našli to správné řešení. Být rodičem je hodně těžké.
Držím Ti palce na cestě k uzdravení a vlastnímu životu. Nezapomínej, že nikdy nejsi sama a já doufám, že budu na Tvém blogu číst stále úžasnější zprávy :-)

3 Intuice Intuice | E-mail | Web | 1. ledna 2013 v 19:51 | Reagovat

Držím pěstičky k uzdravení!

4 Adéla Adéla | E-mail | Web | 2. ledna 2013 v 9:46 | Reagovat

Jsem dcera Radky. Před časem jsem také byla posedlá duchem nějaké ženy, která mě naopak nutila jíst. Pomohl mi s tím známý, který se ezoterikou zabývá. Poté se to dostalo do normálu.
Díky své nespavosti a vyplývajícího stavu šílenství jsem navštěvovala odborníky, kteří mi ale nepomáhali, spíš naopak. Proto jsem přestala je poslouchat a zlepšilo se to.
Přeji Ti hodně síly, ať se Ti to podaří.

5 nekonecnacesta nekonecnacesta | Web | 2. ledna 2013 v 10:34 | Reagovat

Kleo Báthory: Akú máš rada? :D :D
A vám ostatným krásne ďakujem ;)

6 Kleo Báthory Kleo Báthory | E-mail | Web | 2. ledna 2013 v 19:09 | Reagovat

[5]: Všetky :D

7 *Michelle* *Michelle* | Web | 2. ledna 2013 v 19:48 | Reagovat

To je smutný příběh, máš za sebou hodně těžké chvíle.. Přeji ti hodně štěstí a abys tu mrchu co nejdříve porazila =) hlavně papej! ;)

8 nekonecnacesta nekonecnacesta | Web | 3. ledna 2013 v 19:37 | Reagovat

No, budem sa snažiť, nič iné mi neostáva...

9 Natali ♥ Natali ♥ | E-mail | 5. ledna 2013 v 10:04 | Reagovat

Ahoj ,je to strašne dojemné tiež tpím anorexiou už 4-roky ,ked som si čítala tvoj príbeh tak som v nom videla seba... teraz sa síce držím ,pribrala som 5 kilo ... mám 14 rokov ,159-160cm a 35,5 až 36 kg .. najhoršie na tom je že musím pribrat ešte 6 kilo... a to ja nezvládnem inač ma zase rodičia daju na psychiatriu ...Držím ti palce nech to zvládneš .. :D .. keby si pribrala aspon tých 5 kilo ... bola by si kočko.. musíš to dokázat
Ešte ti napíšem moj jedálníčok :
Ranajky : 2 rožky -40g Gervais(tvarohový sýr) , čaj s medom
Desiate: jogobela 150g
Obed: plný tanier polivky ( smotanovej :()!!!!!!, kuracie prsia na paprika a velká porcia cestovín - hlboký tanier plný !!!
Desiata: pomaranč ,uhorka - rožok s Ramou a 2 plátky Eidamu
Večera: rožok a pol, kečup,paradajka a praženica ..
2.Večera: jogurt alebo jablko .. dakedy koláče .. Takto jem len preto lebo ma mama nuti .. a vyhráža sa mi s liečebnou a nesmiem jest pomali a stale na ma kričí ,že to musím jest rychlo na 2 rožky mi dáva 15 min a ja ich normálně jem 25 min...z toho jedla mam strašné výčitky a je mi zle od žaludku .. a najhoršie je že tak to už jem 16 dní ! a nepribrala som ani daka .. ba naopak som schudla 0,6 kg.. nechápem to jem vela nemám žiaden pohyb a ešte schudnem ...
PS: Máš FB - keby si chcela možeme sa viac zoznámit :D

10 nekonecnacesta nekonecnacesta | Web | 5. ledna 2013 v 11:09 | Reagovat

Jasné, veľmi rada, ale radšej by som ti ho napísala mailu, nechce tu veľmi zverejňovať údaje :)

11 Natali ♥ Natali ♥ | 5. ledna 2013 v 14:48 | Reagovat

Dobre :D ,chápem ta .. e-mail : ladynka.natalinka@gmail.com

12 nekonecnacesta nekonecnacesta | Web | 5. ledna 2013 v 15:28 | Reagovat

[11]: Už som ti poslala e-mail :)

13 Wendy from Neverland Wendy from Neverland | Web | 5. ledna 2013 v 20:27 | Reagovat

Držím ti palce a přeji hodně síly! Sama vím, co tohle obnáší a je hrozně těžký se dostat ven z víru PPP. :/ Ale není to nemožný. Bojuj, taky bojuju. :)

14 laara laara | Web | 7. ledna 2013 v 10:55 | Reagovat

Držím moc palce a ďakujem za prianie :)

15 Mayi Mayi | Web | 7. ledna 2013 v 10:56 | Reagovat

Ehm, to som ja, ten koment predtym, prosim mohla by si ho vymazat, lebo som sa neodhlasila zo stareho blogu, co som mala na blog.cz a nechcem aby si to niekto spojil :) Diki

16 Radka Radka | 10. ledna 2013 v 21:30 | Reagovat

Mám čokoládu, přeju mnoho štěstí a jsem zvědavá na další články, máš mou podporu :)

17 Veronika Veronika | 11. ledna 2013 v 9:54 | Reagovat

Rovzněž i já mám u tebe čokoládu;) Co k tomu říct, snad jen držím palce, ať té svini Anorexii nakopeš pořádně zadek:)

18 nekonecnacesta nekonecnacesta | Web | 14. ledna 2013 v 22:32 | Reagovat

Ďakujem vám všetkým veľmi krásne za podporu :)

19 banalite banalite | E-mail | Web | 24. ledna 2013 v 9:21 | Reagovat

Je to moc smutný příběh:( Říkáš, že anorexie tě připravila o všechno - a umíš si představit, o co by tě všechno mohla připravit v budoucnu? Musíš to co nejrychleji zarazit, ať žádný další den není zkažený těma hloupýma myšlenkama, ať si můžeš užívat života jako mladá zdravá holka. Také jsem spadla do anorexie ve 13 letech, trpěla jsem jí 2 roky a pak se změnilo akorát to, že jsem se přestala ovládat - a přišla bulimie na dlouhých 5 let. 7 let ztraceného života, není to hrozný? Bohužel nemám recept, jak z toho ven.. budu ti držet palce, jsi skvěla holka!

20 Janaz Janaz | E-mail | 5. února 2017 v 16:06 | Reagovat

Ahojky :)
Mala si to strašne tažké. Presne chápem, ako si sa cítila, a som veľmi rada, že si sa vyliečila. ;) Mna postihol presne rovnaký osud: Moji rodičia sú už rozvedený od mojich 2 rokov, no začalo mi to vadiť, až keď som mala 14. Mamina a tatko sa v jednom kuse hádali, preto som ocina nevídala aj celé týždne... Preto som trávila veľa času u starkej. Tam som bohužiaľ celé dni len preplakala, moja psychika bola úplne na dne ešte aj tým, že do mňa vkuse rýpali a posmievali sa mi, pretože som sa strašne rada chodila bicyklovať, a to som vydržala robiť celé hodiny. V jeden večer, tesne predtým, ako som sa mala vrátiť domov ma krsná postavila na váhu a mňa to strašne šokovalo. Mám 160cm a váha mi ukazovala niečo cez 53kg. Strašne som sa za to hanbila. Preto som sa snažila cvičiť, a v tedy mi začali nadávať do anorektičiek.  A tak mi prešlo hlavou: Načo mám normálne jesť, keď mi aj tak neveria? Rozhodla som sa teda, že keď už mi vravia, že som anorektička, musím sa ňou stať. Prvé, čo to bolo, bolo cvičenie. Denne som prešla najmenej 7km a vždy po jedle som vždy urobila 30 drepov. Jedla som len raňajky, obedy a večere, ktoré som aj tak nie vždy celé zjedla. A pomaly to začalo byť horšie a horšie. Za deň som prešla aj 10km, urobila po každom jedle 200 drepov; raňajky i desiaty som vyhadzovala, obedy kedže som mala v škole len rozbŕľala a večere som tiež zahadzovala. Po mesiaci som s nevôľou išla ku starkej, kde ma ihneď zvážili. Urevaná a s odporom som sa tam postavila. Čakala som, že budem mať okolo takých 50 kg, no moja váha ma zaskočila. Mala som 47kg. Krsnej sa to nepáčilo, preto mi teda do jedálnička pridali dedkove nutridrinky. Kedže som ja pribrať nechcela, a tie nutridrinky mi absolútne nechutili, vylievala som ich. A takto to pokračovalo daľší mesiac. Cítila som sa strašne nevládna, vyčerpaná, preto som skončila s drepmy. Ale to znamenalo, že asi priberiem. Dennne som prešla 12km a zjedla len jablko a troška večere. Bola som strašne vyčerpaná, často som aj odpadávala ale našťastie sa mi to nikdy nestalo v spoločnosti. Ale keď si spomínam, aká mi v tedy bola strašná zima: mala som na sebe pančuchy, termoprádlo, legíny a nohavice, a ja som strašne mrzla! Vždy predtým mi bolo teplo iba v rifliach! O polmesiaca sme išli na prehliadku ku doktorke. A tu čakal najväčší šok: moja váha bola necelých 41,5kg! Zarazilo ma to, no hlavne potešilo. Doktorka si tiež nad tým hlavu nelámala, pretože som od malička mala problémy z motilitou čriev, tak to pripisovala tomu. Dostala som nejáke lieky a všetko bolo vyriešené. No mne v tej chvíli niečo preplo v hlave: uvedomila som si, že to neni zdravé, a že vyzerám hrozne kostlivo. Nepáčilo sa mi moje telo a tak som chcela zmenu, chcela byť zasa v poriadku. No v mokej hlave bol hlások, ktorý mi vravel: Aj tak ti to rodičia neuveria. Celé dni a noci som preplakala, zmenila som sa z ukvákanej priateľskej a nervóznu a samotársku, kamaráti sa o mna veľmi báli. No v tom prišiel ocino na moje narodeniny. Vedel, aké som mala problémy, jediný mi dôveroval a dával mi najavo, že ma má ozaj rád. Vždy, keď som niečo zjedla, mama ma zato zbuzerovala, že toho bolo málo, ale ocino ma pochválil, že som to pekne zjedla. Pomaly som sa začala cítiť veselšia a mala som pocit, že môj život má zmysel. No potom sa rodičia pohádali a ja som musela ísť ku starkej, kde do mna jedlo nútili a vždy som pri tom plakala, odmietala ho a tvárila sa, že ma bolí brucho. Zasa som padla dolu do toho trápenia-nejedla som, iba som celé dni ležala vysilená na posteli a plakala som, všetko ma bolelo, chcela som sa zabiť. Vtedy sa ocino nahneval, zobral si ma a staral sa o mňa. A v tedy som sa mala dobre: Spolu sme si varili, vždy, keď som niečo zjedla, tak ma pochválil, nevadilo mu, keď som išla na prechádzku (čo u starkej sa mi za to vyhrážali psychiatriou!!) Jedla som šesť krát do dňa a bola som šťastná, dokonca sa mi aj trocha polepšilo s mojou chorobou (s tou motilitou čriev) a taktiež som aj pribrala, z čoho som bola celkom šťastná. Prišiel koniec prázdnin a ja som sa mala vrátiť do normálneho života. Trochu som sa obávala, že zasa upadnem do tohto kolesa trápenia, ale ocino nad tým len mávol rukou a kúpil mi maličkého plyšiačika, ktorý má na mňa dávať pozor a povedal mi, že vždy, keď budem zúfalá a nebudem chcieť jesť, mám si vziať plyšiačika a spomenúť si naň ho. Začal sa prvý deň. Raňajky: chlieb s paštikou. Zhnusene som sa na to pozrela. Hlavou mi hneď preblislo, že by som to mohla zahodiť. Ale ten plyšák na mňa tak zdrvujúco pozeral, že mi prišlo ľuto to zahodiť, tak som to zjedla a cítila som sa šťastná. Už s plyšákom fungujem pol mesiaca a je to lešie. Jedávam s ním, učím sa s ním. Neviem, ako je to možné, ale mám pocit, že ten plyšák je živý a chápe moje problémy.
PS: Ďakujem, že ste si to prečítali. Viem, nudná anorektička, ale chcem sa toho ozaj zbaviť. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama