Obdobie po druhú liečbu

9. února 2013 v 13:05
Takže, pokračovanie. Môj jedálniček sa skladal z: R: 2 ks pečiva + pomazánka (normálne maslo a vajíčka, šunková konzerva, cibuľka, proste nejaká domáca pomazánka) ato bolo tak o 5:15 ráno a od vtedy som do 7:00 cvičila - beh po schodoch, beh na mieste, sed-ľahy, zhiby, sklapovačky, kliky). Potom občas na obed kúsok mäsa a večer gumenné cukríky + cca. 6 kúskov ovocia, mamka mi vždy robila takú misu a tam jablko, kivi, hruška, alebo mandarínky, hrozno a tak. Keď si to tak spätne premietnem, bola som dosť netypická anorektička, nikdy som nepozerala na kalórie. Dala som si na raňajky dva rožky s toľkou masla, čo by teraz obsiehlo možno kalorickú hodnotu mojim dvoch desiat. Alebo tie cukríky, ládovala som tieto:

---> Ibaže vo väčšom 300 g balení z Lidlu značka Sugar Land.
A ich kalorická hodnota na 100 g?
321 kcal a ja som ich za deň zjedla 300g, niekedy aj viac !!!
A potom to ovocie, to malo tiež nejaké tie kalórie. Ale ja som napriek tomu vážila na výšku 167/169 (tak nejak približne mám aj teraz) 42 kíl. Vážiť som sa doma nevážila, predtým som si striehla každé deko, ale potom som sa už prestalta ážiť. Ale v podstate som sa necítila až tak zle, vždy som ešte mala energiu na cvičenie, trošku sa zlepšil aj môj psychický stav. Zabudla som spomenúť, že som chcela byť modelka. Vždy som vedela, že na to nemám, ale teraz nech to nevyznie ako samochvála, to je to posledné, čo by som tým chcela povedať, veľa ľudí mi vravelo a doteraz hovorí, že vyzerám ako modelka. Samozrejmä, ja sa neznášam a myslím si, že som strašne škaredá, ale veľmi ma baví pózovať a tak som aj niekde svoje fotky poslala, ale keďže to boli len amatérske snímky, agentúry sa ozývali, ale chceli profesionálne fotky. Na konci Vianoc 2012 vznikli tieto fotky a zároveň jediná fotka v plavkách z môjho najhoršieho obdobia.






Tak takto som fungovala asi do konca Marca 2012. To však začali problémy v škole. Šikana. A v podstatnej miere aj pre to, aká som bola chudá, vo všeobecnosti však urážali moju rodinu, rozhadzovali a ničili mi veci, písali po zošitoch nadávky, pokrikovali po mne "Kostra" "Cigánka" a tak. To bolo strašné, trpela som to dva mesiace, kým som to povedala doma. To nabehol do školy môj ocko a vtedy sa fakt zachoval ako ocko. Keď som mu so slzamy v očiach vravela, čo mi robia, myslela som, že tam všetkých pozabíja. Ale keďže je už len nejaký právnik, tak to všetko diplomaticky vyriešil a trochu sa to skľudnilo. Vzápätí prišiel s nápadom, že pôjdeme za nejakým liečiteľom/veštcom/niečim takým... Tak som šla a ten mi povedal, že keď budem takto ďalej pokračovať, mám dva mesiace života. Mamka plakala, pýtala sa ma, že či sa vôbec nebojím. Ja som jej na to len povedala, že nech si nekazím ten čas, čo nám ešte ostáva. Tak ona si začala hľadať ďalšie riešenia a raz mi oznámila, že pôjdeme na vyšetrenie do Bratislavy. Iba vyšetrenie. Tak sme s ockom nasadli na vlak a išli. Pamätám si tú cestu. Bolo to také fajn, ke´d sme boli zase všetci spolu, smiali sa, ako za starých čias. Kedže v Bratislave býva môj brat, tak sme sa ubytovali na hotely a išli hneď spolu s ním po nákupoch (mojej najmilovanejšej činnosti). Na druhý deň sme išli na vyšetrenie. Na detské interné oddelenie na Kramároch, 6. poschodie. Veľmi dlho sme čakali až nás zavolali do vnútra. Išla som sa vyšetrovňa a maka s ockom čakali na chodbe. Dokrotka tichá ma zvážila (42) zmerala (167) a povedala mi, že sa mám vyzliecť. Keď videla moje telo len v podprsenke a nohavičkách, mala strach doslova vpísaný v očiach. Potom zavolala rodičov a mňa poslala na chodbu. Potom nás zavolala všetkých, povedala, že nečakala, že to bude také zlé, popísala mi všetky ďalšie procesy, čo sa so mnou budú diať, ak to bude pokračovať, ako sa mi vysuší pokožka, vypadajú vlasy a zuby, ochlpí sa celé telo. Že vraj nevidí iné východisko, než ma hospitalizovať. Okamžite som sa rozplakala. Prosila som, no mamka s ockom sa rozhodli ma tam nechať. Išli do hotela po veci a mňa zatiaľ dali na izbu. Strašne som plakala. Doniesli mi veci, posledný krát ma objali a išli domov. Bola som umiestnená na izbu hneď pri sesterni, sestričky cez okienko mohli sledovať každý môj pohyb. Z izby som výjsť nemohla. Stále som nekontrolovateľne plakala, prvý obed, olovrant ani večeru či druhú večeru som nezjedla, mobil mi vzali. Pamätám si, že som ešte večer jedla moje coca-colové cukríky. Večer som sa celá uzimená osprchovala (kúpelňa bola na izbe) a šla si ľahnpť, bola mi hrozná zima. Ráno som nemusela jesť, so sestričkou som bola na sone brucha, brali mi krv, na kardio. Stále som strašne plakala. Ráno ma ešte vážili, vyzlečenú. Na izbe som bola sama a nemohla som ani výjsť von. Mala som prvé sedenie so psychológom, toho som si hneď obľúbila. Povedala som mu celý priebeh choroby, snažil sa ma ukľudniť keďže som stále hrozne plakala. Nasadil mi lieky na upokojenie a proti anorexii. Potom som šla na obed, zjedla asi polovicu polievky a mäso z druhého jedla. Sestričky po mne vrieskali. Na pol hodiny som dostala mobil, volala s mamkou, ockom, všetko preplakala. Potom som mala sedenie s doktorkou Tichou. Tá mi povedala, že od včera som schudla dve kilá (ani sa nečudujem, fakt som strašne plakala) a musím začať jesť, lebo mi dajú sondu. Tak som začala jesť, asi polovičné porcie zo všetkého (na štart mi dali bežný jedálniček, 5 porcií) stále som však hrozne plakala. Dokým nepriberiem, tak som nemohla vychádzať z izby. Každé ráno ma vážili, bola vizita, každý druhý deň som mala stretnutia s psychológom, množstvo testov... Pomaly som niečo nabrala, tak mi dovolili vychádzať z izby. Hneď som sa skamarátila s jednou babou, ktorá tam bola pre nízky tlak. Mala kamarátku bulimičku, ktorá zomierala. S ňou som bola veľa času, aj jedla. Na oddelení boli často cukrovkári a inak také bežné veci ako tlak, problémy s kĺbami, svalmi... Bola som tam týždeň. Mobil som mala každý deň na pol hodiny a vždy presviedčala ocka, nech ma vezme domov, pretože mamka mi rovno povedala, že tak zostanem, dokým ma neprepustia. Jedla som asi takto: R: 2 ks pečiva + pomazánka, alebo maslo, šunka, syr, alebo nejaké sladké pečivo, šišky, štrúdle, buchty... D: najprv len jablko, potom jablko + jogurt/pudink/keks (Delisa, Siesta) O: polovicu taniera polievky, mäso z druhého jedla a 1/3 prílohy alebo polovičnú porciu nejakých buchiet, knedlíčkov...(hlavne tu na mňa sestričky strašne vrieskali, že pôjdem na sondu a vezmú mi mobil) O: 1 ks pečiva + Nutela/džem/maslo, šunky, syr a V: buď varená ako obed alebo 2 ks pečiva, pomazánka, šunka, syr či buchty, šišky... Vždy som jedla v jedálni pri stole s ostatnými pacientami aby ma videli sestričky. Mohla som chodiť po oddelení keď som ráno vážila viac. Po týždni a niečo ma presunuli na normálnu izbu, tým pádom som sa mola už aj spolubývajúce a nebolo mi tak smutno. Zoznámila som sa s ďalšími babami, jednej robilo problém prehĺtanie tuhého jedla a druhá nemohla pribrať a mala problémy s kĺbami. Po týždni prišli prvý krát mamka a ocko. Doniesli mi nejaké veci, čokoládu. Blížila sa Veľká noc a mne dali aspoň telefón na celý deň. Začali mi pridávať prídavok k obedu (puding/tvaroh/kaša/krupica/buchty/koláče) a druhé večere (1 ks pečivo, šunky, maslo, syr/ pomazánky). Jeden deň nastal zlom a ja som zjedla navyše čokoládu. Priberala som pomaly, ale priberala, Postupne som začala menej plakať a upokojovať sa. To som tam bola už tri týždne. Školu sme mali doobedu s jednou učiteľkou a poobede boli ručné práce, tie som milovala, vždy sme niečo zaujímavé vyrábali. Niekedy večer prišla partia z Fondu detskej nádeje a hrali sme nejaké hry a tak. Rodičia mali povolené návštevy každý týždeň cez víkendy. Strašne som sa na nich tešila. Postupne som si do jedálničkov začala pridávať čokolády, čipsy, keksy a rôzne sladkosti, lebo som pochopila, že čím skôr priberiem tým skôr pôjdem domov. To už ma aj chválila doktorka Tichá. S psychológom sme riešili, čo mi anorexia dala, vzala, koľko by som chcela vážiť. Mne však vtedy bolo všetko úplne jedno, proste som len chcela ísť domov a kašľala na to, koľko vážim. Potom prišla na oddelenie nová baba a diagnóza - anorexia. Strašne som sa potešila, lebo som s pametala, ako mi pomohlo, keď som sa o tom s niekym mohla porozprávať v hrani. Volala sa Pavlínka, mala 17 a na výšku 176 cm 46 kíl, čiže bola na tom omnoho horšie ako ja. Hneď sme sa zoznámili a dali ju ku mne na izbu, Prerozprávali sme celý večer a stali sa z nás absolútne nerozlučné kamošky, ako sestry. U nej to však bolo zložitejšie, žila pri babke a tá jej nedávala jesť, preto tak schudla. Potom sa však presťahovala k mamči a u nej už normálne jedla, no tá sa o ňu bála a tak ju dala pre istotu do nemocnice, aby dokázala, že nie je anorektička. A po Pavlínke prišla druhá baba s "našou diagnózou" Katka. Jej mama bola doktorka, kamarátka s doktorkou Tichou. Ona mala len menšiu podváhu, ale vyhadzovala jedlo a mala tie také "náznaky", tak ju tam mama pre istotu dala. Pavlínka jedla vždy úplne všetko a to nakoplo aj mňa, aby som začala dojedať polievky a prílohy. Spolu sme začali jesť aj naviac, rodičia nám nosili sladkosti na kilá. Katka s nami nejedla, tá jedla vždy len polovičné porcie. Na deň sme okrem jedálničku vymenovaného vyššie zjedli ešte 3 čokolády, 5 keksov, balíček čipsov/orieškov, najaký koláš, sladké piškóty, cukríky, tyčinky, proste všetko čo najviac kalorického. Vtedy som fakt neriešila, aké veľké mám brucho, len som chcela ísť domov. Nakoniec po piatich týždňoch sme s Pavlínkou naraz odchádzali. Ja s váhou 48 kíl. Pokračovanie v ďalšom článku Usmívající se
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama