Začiatky až po prvú liečebňu

9. února 2013 v 10:45 |  I and ana
Takže, dnes to bude článok taký mix všetkého možného, čo podľa mňa súvisí s "mojou kamoškou". Čiže exoti, ktorých to náhodou zaujme, povinne si vezmite pukance alebo niečo chutné a môžme ísť na to.


Tak, toto je obdobie, keď som mala 11 rokov, čiže 5 ročník. Vážila som možno tak 44 kíl ku výške 155 cm možno viac... Jedlo som zbožňovala, to boli samé pochúťky s ockom, špeciálne moja láska jeho úžasné pirohy s tvarohom, prečenie koláčikov. Doteraz som si na tú dobu spomínala, že som bola hrozne tučná, bwt, niekedy mi mamča povedala, že by neuškodilo trošku schudnúť. Na fotke som na oslave mamčiných narodiek, to sme boli ešte všetci spolu.
Potom, asi tak po pol roku sme boli na dovolenke. To som vyrástla, mohla mať tak 156-158 cm a predtým, než som išla do Turecka som mala tak 46 kíl a tak sa mi podarilo schudnúť na 44, nič som skoro nejedla, tie korenené jedlá som proste neznášala. Ale to nikomu nevadilo, kedže som bola skôr bacuľka, aj oproti mojim kamoškám tak som bola rada, ale nejak extra som to neriešila, viac menej mi bolo jedno, či vážim 44 alebo 46.
Potom sa však pekne krásne začal nový rok a ja som rástla a rástla a váha zostávala v rozmedzí 44-46. Ako prvý si to všimol môj ocko, ktorý povedal, že už som dosť chudá a že by mi neuškodilo pribrať. Samozrejme, chudá som vtedy nebola, taká normálna, väčšina dievčat bola oveľa chudších. Potom prišiel predmet v škole, mladý prírodovedec a tam sme sa učili o výžive a zdravom životnom štýle. Tak som to začala trocha dodržiavať, trošku cvičiť, trochu obmedziť vyprážané a ťažké jedlá, mäso. Mamka sa aj celkom tešila, že sa snažím žiť trochu zdravšie, ale po čase, keď som na výšku tak 160-162 vážila 45 kíl, tak už začala hovoriť, že som dosť chudá a začala ma nútiť viacť jesť. A mne sa to, že som chudšia aj celkom zapáčilo, nikdy som totiž nebola chudá. Začala mi strážiť, čo jem, ale to už myslím, že tie desiaty tak polky prišky zo školy so mnou domov a potom putovali do koša. Pametám na jeden incident, keď mi chcela nanútiť zjesť takú tú čokoládovú penu, Sonata a ja som ju hodila o zem so slovami, že to nezjem. Trochu som sa začala odcudzovať aj s ockom, bol menej doma a ja som mala viac nových kamarátok, začínala chodiť von, na kofolu, začínala sa to týnedžerské obdoobie.
Tu je fotka z oslavy mojich 12 narodiek, tá na vrchu som ja, inú fotku postavy som nemala, tak ten zvyšok si nevšímajte, dosť sme vtedy blbli.


Po mojich narodkách však moja mamča išla so mnou po prvý krát ku gastrologičke. Tá mi predpísala Nutridrinky na pribratie, ale nestanovala diagnózu. Pribrať som nechcela, ale vtedy som ešte jedla relatívne normálne, raňajky, na desiatu niečo malé, trochu som pozobalo zo školského obedu, niečo na olovrant, niečo na večeru + ovocie. Pribrať som ale nechcela, takže nutridrinky končili v umývadle. S ockom som sa naďalej viac a viac odcudzovala, skoro nikdy už nebol doma a často sa hádal s mamčou.
Zase som niečo vyrástla, mohla som mať tak 163-164 a váha sa pohybovala okolo 43 kíl. Bol marec, keď sa od nás ocko definitívne odsťahoval do dome, ktorý sme dva roky stavali a mali tam ísť bývať spolu. To som s ním už absolútne prerušila všetky kontakty. Až raz, prišiel za mnou domov a ja som sa psychicky úplne zosypala. Odvted som plakala každý deň, bola úplne na dne. Raz som sa s ockom bavila, raz nie, hádali sme sa, lebo on mi vždy klamal, mal novú frajerku a stretával sa s jej deťmi... Môj ocko!!! Keď ma mamka vzala na kontrolu ku gastrologičke a ja som mala o niečo vyššiu výšku a už len niečo okolo 41 kíl, tak ma poslala po prvý krát ku psychiatričke. Najprv som tam nechcela prehovoriť ani slovo, ale potom, po zmienke o ockovi som sa zase úplne zosypala a keď to videla psychologička spolu s mojimi jedálničkami, diagnóza jasná, anorexia. Chcela ma poslať do nemocnice, ale mamka si vždy nechcela prijať, že jej dcéra má anorexiu a ja tiež nie, tak som trochu zvýšila dávky jedla. Ku tejto psychiatričke som však odmietala chodiť, tak sme našli novú, doktorku Rosenbergerovú. Tú som obabrávala tak dva mesiace. Keďže som však stále veľa plakala a bola v neustálom psychickom vypätí, váha pekne klesala. Keď sme však k nej raz prišli v lete cez prázdniny a váha pri výške 166 ukázala 42 kíl, tak presvedčila mamku, aby ma ráno odviezla do Psychiatrickej liečebne. Nič sme o tej liečebni nevedeli, ale kedže to bola v podstate jediná možnosť tu na víchode, tak ma mamka večer pobalila a ráno sa malo ísť, asi 2 hodiny cesty od nášho mesta do Hrane - Psychiatrickej liečebne. Pamätám si na tú noc. Do druhej som nespala, napriek tomu, že ma psychiatrička donútila zobrať tabletku na spanie, celú noc som prevrieskala na mamku, snažila sa utiecť z bytu, plakala. Nič nepomohlo. Na truc som si zbalila kufor, nabalila množstvo lakov na nechty, náramkov, náhrdelníkov, kozmetiky, namaľovala som sa. Neplakala som. Prišli sme tam a sestrička mi vzala polovicu vecí, dokonca som na izbe nemohla mať ani jeden náramok, aby som si náhodou niečo nespravila. Na celom oddelení bola jedna anorektička. Zbytok boli autisti, poruchy správanie typu: závislosti, fajčenie, alkoholizmus (boli to všetko dievčatá tak do 17 rokov). Hneď som sa rozplakala. Myslela som si, že tam proste neprežijem. Nejedla som vôbec nič prvý deň, druhý... a sestričkám to bolo jedno! Postupne som však zistila, že všetky baby sú neskutočne zlaté. Ani jedna tam nepatrila. A ani ja. To bola polepšovňa, nie miesto na liečbu anorexie. Ale jedna anorektička tam predsa bola a tá mi pomohla, vďaka nej som začala jesť. Jedli sme spolu, podporovali sa. Sedenia s psychologičkou som mala za dobu dvoch týždňov až dva krát a to spočívalo len v tom, že som jej povedala celý priebeh choroby a spravila mi nejaké tie testy.Telefonovať s mamkou som mohla raz za deň pod dozorom sestričiek asi 5 minút a nemohla som povedať ani slovo o tom, ako mi je tam zle, alebo ako chcem ísť domov. Sestričky boli vždy odporné, ale aspoň po čase, keď som začala jesť, tak som mohla chodiť trochu von, mala som terapie - ručné práce. Potom mamka prišla a doniesla mi cukríky, tvrdý syr, kinder čokoládky a ja som to všetko zjedla. Hovorila som jej, ako som už všetko pochopila a v tej chíli som si aj myslela, že je to pravda. A mamka po dvoch týždňoch naozaj zistila, že tamto tam nie je miesto pre liečbu mojej choroby a tak ma vzala na reverz domov. Nepovedala mi však, že ma berie na reverz a ja som žila v tom, že ma prepustili. Keď som prišla domov, mala som tak 45 kíl.

Najprv som sa nechcela s ockom výdať, ale postupne sme si k sebe zase našli nejakú tú cestu. Vedel, kde som bola, vtedy však za mnou neprišiel, lebo keď sa dozvedel, kým sa dozvedel, kde som, tak som už išla domov. No on to proste nejak nikdy neriešil, zaujímal sa o to, ale chlapi to vedia pochopiť ešte menej ako ženy. Jedla som R: 2 ks pečiva + pomazánka D: jogurt O: polievka + druhé jedlo O: nejaká musli tyčinka, Bebe či Ego sušienky V: 2 ks pečiva, sem tam nejaké cestoviny a večer veľa ovocia. Avšak vždy po raňajkáchh a večeri som si zacvičila. Chcela som totiž pribrať a mať kocky na bruchu a svaly. Ako však plynuly týždne, mesiace, cvičenie sa začínalo stupňovať. Po raňajkách pol hodiny, po večeri pol hodiny. Potom som si ďalšiu pol hodinu pridala. Jogurty som začala sem tam vynechávať, polievky som obmedzila, prílohy tiež. Potom už to bolo cvičenie 2 hodinové a desiate som už nejedla, BeBe či Ego sušienky porozdávala v škole, na obed len mäso + ovocie a začala som jesť gumenné cukríky. Kedže už som nenávidela, že po večeri musím tri hodiny cvičiť, tak som prestala jesť večere a môj deň vyzeral asi tak: R: 2 ks pečiva + pomazánka (normálne maslo a vajíčka, šunková konzerva, cibuľka, proste nejaká domáca pomazánka) ato bolo tak o 5:15 ráno a od vtedy som do 7:00 cvičila - beh po schodoch, beh na mieste, sed-ľahy, zhiby, sklapovačky, kliky). Potom občas na obed kúsok mäsa a večer gumenné cukríky + cca. 6 kúskov ovocia, mamka mi vždy robila takú misu a tam jablko, kivi, hruška, alebo mandarínky, hrozno a tak...
A čo sa dialo ďalej v ďalšom článku Usmívající se
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 maly-introvert maly-introvert | Web | 9. února 2013 v 11:44 | Reagovat

Tá posledná fotka ma strašne vystrašila :(. Vyzerá to tak, že si si toho naozaj veľa prežila, tiež si sa nechala uniesť prúdom dnešných médií, že dievčatá musia byť ako špajdle, lebo také sú aj modelky. Mne sa to nikdy nepáčilo. Myslím si, že to jediné ma od anorexie uchránilo.
Držím ti palce, je vidieť, že sa ti viac darí. Len nezastavuje a zvyšuj dávky, potom budeš krásna. Ani príliš chudá ani príliš objemná :)

2 Ruby Ruby | Web | 9. února 2013 v 12:13 | Reagovat

Jsem zvědavá, jak to bude pokračovat!! :) Ale hrozně mě mrzí, že ses tak trápila!!! Myslíš, že se na projevení anorexie podepsal Tvůj vztah z taťkou? Na té poslední fotce jsi opravdu vyhublá!!! Jak to vlastně vypadá s Tvou váhou teď? :)

3 Kleo Báthory Kleo Báthory | E-mail | Web | 8. března 2013 v 9:46 | Reagovat

Ku tej Rosenbergerovej som mala ísť aj ja, ale ju nejaká zastupovala. Či to bola ona? No, ja už neviem, hlavne, že som ju nejako zmanipulovala a nikam ma neposlala. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama